úvod

Pri čítaní úvodného slova, poslednej vety z knihy A.V. Lysebetha o pránájáme možno prekvapene krútite hlavou. Nasledujúce tri verše sú z jedného z najstarších dochovaných textov o jóge – Górakšaśatakam: „Existuje toľko ásan, koľko je druhov živých tvorov. Len Mahéšvara pozná všetky ich druhy. Spomedzi 8 400 000 (ásan) bola vyvolená jedna z každých 100 000 ásan a takto Šiva učil 84 ásan. Spomedzi všetkých ásan sú iba dve zvlášť významné. Jedna sa volá siddhásana a druhá kamalásana (baddha padmásana).“ [2, verš 5-7]

Pôvod tohto textu sa dátuje do ruku 1000! Popri Pataňdžaliho Jógasutre, ktorá je pravdepodobne o viac ako tisíc rokov staršia, je to druhý najstarší známy dochovaný text. Prax jógy sa za posledné storočia významne zmenila. Indický mudrc Pataňdžali, ktorý žil pravdepodobne na počiatku nášho letopočtu sa považuje za jógového reformátora, ktorý definoval osem stupňov jógy. V krátkom, asi 200 veršovom diele, ktoré nám zanechal sa o asánach zmieňuje v jedinom verši!

To sa veľmi nehodí do súčasného ponímania jógy, resp. toho čo sami učíme. Ak nahliadnete do novších až súčasných pojednaní o jóge, uvidíte, že prístup ku praxi ásán sa mení. Čím je text mladší, tým viac sústreďuje prax na prevádzanie ásán. Je dôvodom to, že naša schopnosť, robiť pokročilejšie vnútorné praxe klesá a potrebujeme čím ďalej dlhšiu prípravu? Alebo ubúda učiteľov, ktorí sa dostali ďalej na ceste jógy a môžu tým pádom odovzdávať len to čo sa sami naučili? Alebo chýbajú žiaci, ktorí by mali záujem kráčať k cieľu jógy?

Podľa mňa väčšina z ľudí praktizujúcich nemá ambície tradičných jogínov, alebo o nich nevie. A ani to nie je nutné. Je to možnosť, nie nevyhnutnosť. Cvičíme či praktizujeme jógu, lebo nám robí dobre, cítime sa lepšie, zdravšie, môžeme prepnúť zo sveta v ktorom záleží viac na vzhľade, úspechu a peniazoch než na šťastí, vnútornom pokoji a láske.

Možno je tu na mieste otázka, kto je vlastne jogín? Spýtal som sa raz svojej dcérky, „kto je podľa teba jogín?“ Povedala mi: „Jogín je človek, čo žije život naplno. A využíva pre to metódy Jógy.“ Vtedy mala dvanásť.

Jogín je vlastne človek, ktorý intenzívnou praxou na úrovni tela a mysle urýchľuje prirodzený vývoj človeka. Telu v tomto prípade dávam význam formy a mysli význam obsahu. Forma a obsah sú od seba neoddeliteľné. Tak ako formou môžu byť koncentrované, husté aj veľmi jemné energetické prejavy (napr. naše telo, teplo, prána, …) tak obsahom môzu byť rôzne informačné zmeny (vôľové impulzy, emócie, myšlienky, intuitívne informácie, …). Pri jednej pokročilej technike pránájámy sa uvádza, že evolučný posun, ktorý bežný človek absolvuje za jeden mesiac, jogín dosahuje v jednom nádychu a výdychu.

Možno sa vám však zdá, že vo svojej jógovej praxi stagnujete, pritom vaše nadšenie a úsilie nepoľavuje. Skúste pozrieť na ďalší stupienok a svoju prax rozšíriť o pránájámu. Pránájáma sa vlastne nedá oddeliť od jógy ako ju vnímame, pretože pránájáma má staršie korene ako samotná prax telesných pozícií, asán, o čom čiastočne svedčí aj úvodný odstavec.

A čo cieľ jógy? Určite sa od čias Pataňdžaliho zmenil. Kedysi bolo cieľom jogína dosiahnúť samádhi, mókšu, oslobodenie sa z trápenia a bolestí, z opakovaných zrodení do sveta protikladov, zrodení do sveta dobra a zla, dosiahnúť Sat-Čit-Ánanda „večnú blaženosť“, dosiahnúť zastavenie „mysle“, zjednotiť slnko a mesiac v sebe, alebo spojiť individuálne vedomie so Vševedomím. Dnes, keď ľudia hlavne v západných spoločnostiach nezažívajú toľko vonkajšieho utrpenia ako kedysi, ale skôr naopak, pohodlia, dostatku a istoty, zdá sa, akoby tradičné ciele jógy stratili zmysel. Tým pádom aj tradičná jóga. Pýtam sa však, či je to naozaj tak? Sme skutočne šťastní a naplnení?

Úprimne si asi každý z nás musí priznať, z vlastných skúseností, že jeho štastie nie je trvalé, ani zdravie, ani blahobyt. Zistili sme, že vonkajšie „šťastie“ nie je celým šťastím. Máme dobrú prácu, no radšej by sme robili niečo iné, máme pekný byt, no chceli by sme radšej vlastný dom, máme dobrého partnera, no radšej by sme niekoho iného. Ľudia kedysi boli vlastne rovnakí, len žili v iných podmienkach. A tiež vedeli, že šťastie, zdravie a dostatok sú nestále. Preto si udobrovali Bohov, kňazov, alebo duchov prírody obeťami a darmi.

Boli však aj takí, ktorí si všimli, že ich šťastie a zdravie zavisí viac od ich vlastného konania a správania ako od vôle Bohov. Cestou vlastných pokusov a omylov vyvíjali metódy pre slobodnejší a sťastnejší život. Svojimi schopnosťami a vlastnosťami priťahovali žiakov, z tých sa stávali učitelia za ktorými chodili noví žiaci. A takto sa kolobeh opakoval a časť poznania minulosti sa nám dochovala dodnes vo viac či menej zmenej podobe.

 starí majstri o práci s dychom >

< pránájáma